Súdny dvor spresnil výklad pojmu miesto hlavného plnenia

Súdnemu dvoru bola predložená na rozhodnutie kauza, ktorá sa týkala hlavného miesta plnenia pri letoch, ktoré sa skladajú z viacerých úsekov, pričom na každom úseku vykonáva dopravu iný dopravca. Takéto hlavné miesto plnenia by zakladalo právomoc súdu rozhodovať o žalobe podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že v prípade letu, ktorý sa vyznačuje jedinou potvrdenou rezerváciou pre celú trasu letu, rozdeleného na dva alebo viacero úsekov letu, na ktorých vykonávajú dopravu dvaja rôzni leteckí dopravcovia, pričom žaloba o poskytnutie náhrady podaná na základe nariadenia č. 261/2004 sa zakladá len na meškaní na prvom úseku letu v dôsledku oneskoreného vzletu a smeruje proti leteckému dopravcovi zodpovednému za vykonanie tohto prvého úseku letu, možno miesto príletu tohto úseku letu považovať za „miesto plnenia“ v zmysle tohto ustanovenia.

Ide v podstate o otázku, či sa miesto medzipristátia, teda miesto, kde pristane jeden z dopravcov, pričom ďalej vykonáva dopravu iný dopravca, považuje za miesto hlavného plnenia a zakladá právomoc súdu v mieste medzipristátia rozhodovať o žalobách spojených s touto vecou.

Súdny dvor v tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ ide o priamy let uskutočnený medzi dvoma členskými štátmi leteckou spoločnosťou, ktorá je zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho, Súdny dvor rozhodol, že tak miesto odletu, ako aj miesto príletu lietadla sa majú z rovnakého titulu považovať za miesta hlavného poskytnutia služieb, ktoré sú predmetom zmluvy o leteckej preprave, takže príslušným súdom v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012 na rozhodnutie o návrhu na poskytnutie náhrady na základe tejto zmluvy o preprave a nariadenia č. 261/2004 je súd podľa voľby žalobcu, v obvode ktorého sa nachádza miesto odletu alebo miesto príletu lietadla, ktoré sú dohodnuté v uvedenej zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, body 43 a 47).

Pri lete, ktorý sa skladá z viacerých letov však Súdny dvor konštatoval, že článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade letu, ktorý sa vyznačuje jedinou potvrdenou rezerváciou pre celú trasu letu, rozdeleného na dva alebo viacero úsekov letu, na ktorých vykonávajú dopravu rôzni leteckí dopravcovia, pričom žaloba o poskytnutie náhrady podaná na základe nariadenia č. 261/2004, sa zakladá len na meškaní na prvom úseku letu v dôsledku oneskoreného vzletu a smeruje proti leteckému dopravcovi zodpovednému za vykonanie tohto prvého úseku letu, nemožno miesto príletu tohto prvého úseku letu považovať za „miesto plnenia“ v zmysle tohto ustanovenia.

Pokiaľ teda žaloba v obdobnej veci smeruje len voči jednému dopravcovi, ktorý vykonáva dopravu len na niektorom úseku celého letu, miestom plnenia nie je miesto medzipristátia. Za miesto plnenia sa považuje len miesto odletu a cieľová destinácia celého letu. Bez ohľadu na miesto medzipristátia a ich počet, žaloba musí byť podaná len na súde podľa miesta prvého odletu alebo cieľovej destinácie celého letu.

Rozsudok Súdneho dvora je dostupný na nasledovnom odkaze.